KRISTOVA ZÁCHRANA VERSUS CESTA SEBAZÁCHRANY

            Neradi priznávame závažnosť našich hriechov. Ľudská pýcha sa proti tomu búri. Dokonca nám robí problém prijať i tú skutočnosť, že Ježišovej smrti na kríži vďačíme za naše vykúpenie. Hovoríme si, že určite musí byť spôsob, ktorým sami môžeme vinu napraviť.
            George Bernard Shaw, ktorý hlboko nahliadol do zákutí ľudskej pýchy, zdramatizoval túto skutočnosť v jednej zo svojich hier. Bill, asi dvadsaťpäťročný chlapík, prichádza do útulku Armády spásy opitý a rozzúrený, pretože jeho priateľka Mog sa nielenže obrátila, ale našla si iného. Billovým sokom je Todger, kabaretný šampión, ktorý tiež uveril v Krista. Bill obviní Jenny, že to ona postavila jeho priateľku proti nemu – najprv ju schytí za vlasy a následne ju udrie päsťou do tváre tak, že jej rozsekne peru. Tí, ktorí to všetko vidia, pohŕdavo sa Billovi vysmievajú: „Na slabé dievča si trúfne, ale vraziť Todgerovi by sa neodvážil!“
            Bill nemôže tú hanbu zniesť, až sa rozhodne – aby odčinil svoju vinu a očistil svoju povesť – ísť za Todgerom. Má plán: „Napľujem mu do oka. Rozbil som ciferník Jenny, teraz si nechám od neho rozbiť ciferník ja. On mi vrazí väčšiu ranu ako som vrazil ja jej. A budeme si kvit...“
            Ale od Todgera sa vráti zahanbený. Hovorí: „Najprv som mu napľul do oka. On však namiesto toho, aby mi to vrátil, povedal: „Bol som hodný napľutia do tváre pre evanjelium...“ A aj Jenny mu povedala, že sa naňho nehnevá, čo ho rozčúlilo ešte viac: „Ja ale nechcem, aby si mi odpúšťala. Ani ty, ani nikto iný. Čo som urobil, to splatím. Chcel som si nechať zlomiť čeľusť, aby som to vyrovnal...“ A pretože sa to nepodarilo, skúsi iný trik. Ponúkne, že zaplatí za bolesť a urážku: „Tu máte peniaze. A už žiadne modlitby ani odpúšťanie nechcem! Čo som urobil, to som urobil, zaplatil som to a chcem s tým mať pokoj... Čo na mňa tak čumíte? To vaše zatratené odpúšťanie mi robí zo života peklo!“
            Takéto pyšné je ľudské srdce. Trváme na tom, že sami zaplatíme za to, čo sme urobili. Ťažko znášame pokorenie, že by to za nás mohol urobiť niekto iný. Predstava, že by tým niekým mal byť Boh, je na nás tiež veľa. To radšej zahynieme, akoby sme mali robiť pokánie.
            Preto sa dnes tešia popularite náboženstvá, ktoré odmietajú hriech a hlásajú cestu sebazáchrany. Hinduista Swami Vivekananda prehlásil: „Hinduista odmieta nazvať vás hriešnikmi. Ste deti Božie, sväté a dokonalé bytosti. Vy, bohovia na zemi, a hriešnici? Je hriechom nazvať človeka hriešnikom. To je krivé obvinenie ľudskej prirodzenosti!“
            Nemá však zmysel skrývať sa ako Adam a Eva v záhrade. Naše pokusy o sebaospravedlnenie sú rovnako neúčinné ako figové listy našich prarodičov. Pravde, že sme úplne nahí pred Bohom, nemôžme uniknúť. Nepomôže nám iné - len uznať našu nahotu a nechať sa zahaliť Kristovým rúchom, o ktoré si Rimania pod krížom hodili lós. Iba toto rúcho zaodieva našu nahotu, lebo je dôkazom jeho odpúšťajúcej lásky.